Dežo Ursiny
scénárista, režisér, zpěvák, skladatel, hudebník, textař, kytarista, dramaturg, tvůrce filmové hudby
- Narození:
- 4. října 1947
- Věk:
- 76 let
Upravit profil
Dezider Ursiny byl slovenský hudebník, kytarista, skladatel, zpěvák, textař, tvůrce filmové hudby, dramaturg, režisér, autor a scenárista. Narodil se 4. října 1947 v Bratislavě. Svoji první kytaru dostal jako jedenáctiletý a v době svého studia...
Píseň: Nočný prúd
- Interpret:
- Dežo Ursiny
- Album:
- Do tla
Po odvrátenej strane dlhej ostrej letnej trávy zľahnutej pozdĺž rozmazaných ciesť a vyľudňujúcich sa diaľníc, plných čerstvo planúcich havárií, už steká do nás po horkých kvapkách nočný prúd. Spod meravejúcich vecí v úzkych uličkách, v zabudnutých kútoch, v preliačinách, v podpazušiach a pod jazykmi sa prehlbuje tieň. Jagavá rieka kamsi prudko odteká a odhaľuje holé plytčiny, suché, divo zvráskavené dná. Odkiaľsi z bezčasia sa valí na nás nočný prúd. Suché slnko noci hltá vlhké slnko dňa. Nik z nás ho nespozná bez sĺz. Horeznačky, v čistej chladnej posteli počujem tanky ako v dávnej pekelnej reportáži, odpočívajúcej v horúčkovitom rukopise skoro na večnosť. Nočný prúd vniká do nás a plaví so sebou veci a hlasy, prvé prázdne nočné posunky, tiene tých posunkov aj ich presné zväčšenie, holý strach z nahoty vidiacich očí, strach z vlastnej masky v nahom zrkadle, strach z vlastnej jazvy v cudzej tvári, tváre bez tiel, telá bez tvárí, ruky a nohy bez tiel; kostry dejov nespojené do ľudských tvarov, prsty a ústa, sliz, kosti, tvary bez ľudí. Peklo tých všetkých nezmyselných každodenných úkonov našich vlastných ťažkých dutých sôch, v ktorých sa, na samej temnej kyslíkovej hranici, vlečieme ďalej k vlastnému suchému brehu bez spánku a bez sna. Aj sova na ich božskom pleci je slepá. Samú seba rozožiera hrdza nočnej tmy. Pohľady ťažknú. Čosi železné nás od pradávna tlačí v každej košeli. Zovretie, ktoré nie je objatím. Tanky stoja. Dvadsať rokov stoja tanky vo všetkých nočných hlavách ľudí. Nehybné pásy nám na chrbtoch tetujú drviace prázdno, ktorému hovoríme čas. Zovretie, ktoré nie je objatím. Muž vniká do muža prostredníctvom vystrelenej guľky. Nočný prúd vniká do nás. Nočný prúd vniká do nás. Osvetlené telefónne búdky bez slúchadiel. Nežijem nikde. Nebývam tu, len tu prespávam. Moje bezvedomie je iba rýchly nočný taxík bez svetiel a bez čísla, ktorý ma preváža skratkou vždy znova späť, z prvej noci do prvého dňa. Vlhké slnko noci hltá naho slnko. A mňa. Nik z nás sa nepozná v tom slepom zovretí. Kŕč v lebke. Temný príliv. Peklo je na dosah. Zovretie, ktoré nie je objatím. Uprostred absolútnej tmy bez jediného pohladenia, bez objatia, bez bozku, bez dotyku kože, bez stonu, bez výrkiku vnikám do roztvorenej vlhkej nočnej brány vagíny a súčasne ňou vychádzam - znovuzrodený, znovuzrodený, zrodený znovu, celkom odznova vo vlhkom slnku noci plodím mokré, ešte slepé slnko svojho dňa. Ťažká voda plodu už pomaly cúva k svojim prameňom. Nočná tma cúva a pohlcuje jej rachot. Jej rachot cúva a pohlcuje tmu. Tanky sa pohli. Tanky cúvajú vo všetkých nočných hlavách ľudí. Nočný prúd cúva. Slnko nás vidí a tak nás znovu plodí celých. Sme vnútri svetla. Sme vonku. A sme dnu. Sme dnu a sme vonku. Sme vonku a sme dnu. Horeznačky, v čistej chladnej posteli počujem takny ako v dávnej pekelnej reportáži odpočívajúcej v horúčkovitom rukopise skoro na večnosť. Počujem tanky. Kamsi v nás cúvajú.