Interpret:

Dežo Ursiny

Album:

Ten istý tanec

Kdesi dolu v hmle
si len tak mlčky tečie
mútny Dunaj.
Zvon odbíja polčas zimy.
Poludnie.
Dnes.
Na škrípucej bráne nápis:
„Pozor Zlý Pes.“
Za škrípucou bránou divá záhrada.
Spleť kľukatých cestičiek, vysypaných pieskom.
Akási škola!


Stará pani učiteľka s voľne
povievajúcimi ušami a krikľavými vlasmi
učí jasne vyslovovať.
Intonovať. Opakovať.
A ešte raz opakovať.
Mlčanlivý riaditeľ –
hneď tu, hneď zas celkom inde –
ticho počúvať.
Jedinou slepou zbraňou hromadného ničenia –
stračou hlavou na husacej nôžke –
učí rinčať školníčka.
Fúzatý a holohlavý telocvikár
učí tance na ľade s povinnými figúrami –
šplh, plazenie, stoj na hlave –
a nenútenú kŕčovitosť exhibičných jázd.
Spiaci školník učí snívať,
že sa škola ako dúha
rýchlo rozplýva.
Zvláštna škola.


Clowni Filip, Viera, Zita učia
všetkému sa čudovať a maľovať si pred zrkadlom
stále inú, trochu známu,
trochu cudziu tvár.
Milan učí, ako byť všade prvý,
ako sa pri drine zľahka usmievať.
Ako sa kráľovsky najesť.
Ako mať – aj keď som sýty – hlad.
Ani nevie, prečo učí
súdiť seba podľa druhých
a prečo to všetko kreslí
ostro čisto čínskym perom.
Strhnutý živým prúdom
učí stavať hať.
Hĺbavý snajper Marián učí
absolútne presne cieliť,
nič netrafiť, nič nezískať.
Oskár na svojich večných prašných cestách
na slnku aj pod slnkom
sa zo všetkého v duchu
nahlas smiať.
Zvláštna škola.


Previnilá Eva spolu s Vladom
učí slepo veriť.
Leo, Peter, Fedor, Blanka, Rudo, Anka
zaťať sa a vydržať. Pritlačiť –
a vydržať. Popustiť. A uvoľniť sa.
Vydržať. A vydržať.
Jasnozrivý slepý starec učí čítať knihu.
Znovu čítať. Čítať – nečítať.
Tesár Jozef stvoriť dom.
Potom ho prestavať.
Mária túžiť a čakať.
Alta konať – nekonať.
Zvláštna škola.


Včielka Lucka učí svižne pozbierať peľ,
stíchnuť v úli. Medovo si vymýšľať.
Kocúr Ičo aj s háremom
lapiť myš a pohrať sa s ňou.
Napokon sa oblízať.
Psy a suky poslúchať.
Schúlený križiak Dušan učí
pliesť s Ariadinej nite sieť
pre zvedavého Thésea.
Zvrásnený jašter Ľubo rozbiť
v babylonskej lotérii bank a žmurknúť
vždy presne na nov mesiaca.


Slimák Ivan s jasným okom
pod naježeným obočím na vystrčenom tvrdom rožku
blýskať sa a bleskurýchlo stáť.
Kamzík Ivan učí voľný pád.
Nový mesiac, všetka tráva,
všetky stromy, všetky deti
jasavo a bolestivo rásť.
Priznané aj nepriznané vrany
krákať, splývať s nocou
a všetko si bdelo nevšímať.
Precitnutý školák vnímať,
že sa škola ako dúha
rýchlo rozplýva.
Zvláštna škola.


Piaty cez deviateho rozprávajú bez slov.
Ja to všetko skúšam bez slov zaspievať.
Bláznivá jednotriedka.
V nej jediný žiak.
Som väčšinou nepozorný,
vrtiaci sa nemotorný vták.
Ty ma však stále ďalej trpezlivo učíš
mocne dýchať ostrý číry riečny vzduch
a počúvať tep vlastnej krvi.
Vo sne bdieť a v slnku spať.
S každým nádychom sa rodiť.
S výdychom zomierať.
Mať celý ten bordel rád.
Zvláštna škola.


Zvon odbíja polčas zimy.
Poludnie.
Dnes.
V roztvorenej bráne sedí
s holým zadkom na nočníku
môj súkromný des.
Tlačí a sľubuje mi:
„Už aj!“
Kdesi dolu v hmle
sa len tak mlčky valí
mútny Dunaj.